A tak po zmene systému nastal čas na nástup novej generácie, s novým myslením. „Túžba po moci a majetku bude stále silnejšia ako služba pravde a spravodlivosti. Treba sa zbaviť naivných predstáv." - povedal pragmatik. „Treba len vyčkať a v správnu chvíľu sa spojiť so správnymi ľuďmi." - povedal oportunista. „Ľuďom treba povedať to, čo chcú počuť, no načo im hovoriť všetko? Oni problematike aj tak nerozumejú." - povedal miestny politik. Ha - ha - ha, ozýva sa krčmovými priestormi. "Ha - ha - ha! Pozri sa na toho šaška!"
„Čo na tom, že sa na nejakého starostu niečo bokom nalepí, hlavne nech robí pre ľudí!" - počul som pred troma rokmi hodnotenie jednej persóny z regiónu na vlastné uši. Akoby verejná mienka bola tým „orgánom", ktorá má posúdiť mieru prijateľnosti „nalepovania sa" na verejných predstaviteľov.
„Ha - ha - ha! Veď toto už nezaujíma nikoho, iba Teba." - smeje sa popod nos chytrák. „Nikoho, ty k....!" - pritvrdí.
Pravidlá verejného života sú nastavené dobre. Nikto sa proti nim nebúri - ani stavovské organizácie, ani politická opozícia, ani tretí sektor, ani ... ani Cirkev. Občas sa však „politikom" pri ich dodržiavaní búri vlastné svedomie. A niekedy aj vlastné záujmy. Alebo (ha - ha - ha) - záujmy „známych". „Nebuď idealista, dodržiavať zákony sa majú v rámci možností a miestnych zvyklostí." - hovorí mi dobrák. „Ale jemu to nevysvetľuj, on je zabrzdený." Ha - ha - ha!
„To, čo si dovoľuje ten chudák, je úbohé!" - mám sa na pozore. „Takú Ti jednu prij.....!"
Moja generácia nemala pred sebou pozitívne vzory. Alebo len veľmi málo. No ani tie nevyrástli v podmienkach slobody. Všetci - generácia starších, aj tá moja - všetci sme boli zakorenení v socializme. Niektorí sa ešte doteraz neodkorenili. Síce už nemusia „ošklbávať" spoločný (socialistický) majetok, slobodná spoločnsť im umožnila pekne podnikať a zveľaďovať svoj majetok. No na rozdiel od tých starších mala moja generácia výhodu „robiť to poriadne". A učiť sa na vlastných chybách. („No to je teda ale výhoda!") Nikto pred nami nevyšliapal chodník. Robili sme to sami, a aj nás to niečo stálo. Preto len jedno si žiadam: aby sme z toho chodníka nezišli. Radšej ho rozšírme (ha - ha), spevnime (ha - ha - ha), urobme z neho cestu (ha - ha - ha - ha). Ale z neho neschádzajme.
(„Zase len šíri nepokoj a nenávisť!")
