Nezhodne sa na tom asi nikdy, alebo aspoň nie dovtedy, pokým budú komunisti pri moci v Číne. Kvôli „stabilite v regióne", preto to tak skoro asi nebude. Alebo žeby aj prežívajúce komunististické sily priamo u nás, v Európe? Či v Rusku? Alebo je problém niekde inde? Žeby v nás samých, v našom strachu z nahlas vysloveného obvinenia?
Teda - omnoho viac miliónov obetí, ako pod Hitlerom, ba čo je horšie - v čase „mieru". A čo je na tom najhoršie - komunisti likvidovali predovšetkým „vlastných". Nie vojakov, ale civilov. Toto má byť čo za blud, že ponad krviprelievanie pod Leninom, Stalinom, Maom a im podobným sa celé „humanizmom osvietené ľudstvo" prenáša viac ako taktne, no Hitlera by aj z hrobu vytiahli a ešte raz posadili do basy „na doživotie"? Nie je to najmä preto, že pod Hitlerom bol bordel na dvoroch a v obývačkách civilizovaných národov, no ruskí, naši aj čínski komunisti si svoje niekoľkodesaťročné krvavé jatky prevádzkovali pekne za železným „Vorhangom"? A teda nezačutý plač, nevidené v smrteľnom kŕči skrivené tváre a telá a bolesť nezažitá na vlastnom tele nie je reálna?
Nejako sa mi teraz natisol obraz:
Na jednej strane prepychovo upravený cintorín, mramorové dosky, čierna nablýskaná limuzína, smútiaca rodina a zástup trúchliacich. Dôstojná rozlúčka so zosnulým a pripomenutie si jeho hodnôt a zásluh o kadečo. Na strane druhej bez mena, bez dôstojnosti, bez šance žiť sú spláchnuté telíčka tých, ktorí boli zo života vyrvaní priamo z tela matky. Bez zástupov a mramorových dosiek.
Asi takto vnímam vzťah k životu a hodnotám „humanistického osvietenstva", pompézne rok čo rok pripomínajúceho si začiatok II. svetovej vojny, a pritom neschopného s rovnakou bázňou a úctou si pripomenúť desiatky miliónov zmárnených ľudských životov pod komunistickým terorom.