reklama

A čo tak 7. novembra spomienka na začiatok Červeného moru?

Komunistické besnenie je vzhľadom k počtu obetí horšie, ako to nacisticko - fašistické. Kedy sa medzinárodné spoločenstvo zhodne na tom, aby sa rovnaká spomienka, ako na začiatok II. svetovej vojny, konala aj vo vzťahu k inštitucionalizovanému komunizmu? Napríklad 7. novembra, rok čo rok, za účasti prezidentov a iných reprezentantov civilizovaného sveta.

Písmo: A- | A+

Nezhodne sa na tom asi nikdy, alebo aspoň nie dovtedy, pokým budú komunisti pri moci v Číne. Kvôli „stabilite v regióne", preto to tak skoro asi nebude. Alebo žeby aj prežívajúce komunististické sily priamo u nás, v Európe? Či v Rusku? Alebo je problém niekde inde? Žeby v nás samých, v našom strachu z nahlas vysloveného obvinenia?

Teda - omnoho viac miliónov obetí, ako pod Hitlerom, ba čo je horšie - v čase „mieru". A čo je na tom najhoršie - komunisti likvidovali predovšetkým „vlastných". Nie vojakov, ale civilov. Toto má byť čo za blud, že ponad krviprelievanie pod Leninom, Stalinom, Maom a im podobným sa celé „humanizmom osvietené ľudstvo" prenáša viac ako taktne, no Hitlera by aj z hrobu vytiahli a ešte raz posadili do basy „na doživotie"? Nie je to najmä preto, že pod Hitlerom bol bordel na dvoroch a v obývačkách civilizovaných národov, no ruskí, naši aj čínski komunisti si svoje niekoľkodesaťročné krvavé jatky prevádzkovali pekne za železným „Vorhangom"? A teda nezačutý plač, nevidené v smrteľnom kŕči skrivené tváre a telá a bolesť nezažitá na vlastnom tele nie je reálna?

Nejako sa mi teraz natisol obraz: 

Na jednej strane prepychovo upravený cintorín, mramorové dosky, čierna nablýskaná limuzína, smútiaca rodina a zástup trúchliacich. Dôstojná rozlúčka so zosnulým a pripomenutie si jeho hodnôt a zásluh o kadečo. Na strane druhej bez mena, bez dôstojnosti, bez šance žiť sú spláchnuté telíčka tých, ktorí boli zo života vyrvaní priamo z tela matky. Bez zástupov a mramorových dosiek.

Asi takto vnímam vzťah k životu a hodnotám „humanistického osvietenstva", pompézne rok čo rok pripomínajúceho si začiatok II. svetovej vojny, a pritom neschopného s rovnakou bázňou a úctou si pripomenúť desiatky miliónov zmárnených ľudských životov pod komunistickým terorom.

Marcel Pančuška

Marcel Pančuška

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som presvedčený, že rok 1989 bol predovšetkým príležitosťou pre spoločnosť osvojiť si život v slobode. Že život v slobode je najväčšou výzvou pre človeka, ktorú je potrebné zvládnuť v súlade so svojim presvedčením. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu